Fipah: Jednoducho necítim rod, nie som muž, nie som žena

Od malička si vedel, že si agendrový?

Od malička ten pocit byť mnou je stále identický. Len to pomenovanie „arodová osoba“ samozrejme nebolo pre mňa aktuálne ani nutné poznať v mojom detskom veku. To som bol zamestnaný lozením po preliezkach a hraním sa vonku.

Ani počas puberty si nezaznamenal nejaké turbulencie v tvojej identite?

Nič sa nezmenilo, len som začal vnímať tlak spoločnosti, ktorý silnel. Zároveň vyžadoval, aby som si o rodovej identite niečo zistil a klasifikoval sa pre ľudí – aby som to vedel pomenovať kvôli ostatným. Pre mňa to nie je zaujímavá téma. Ale ten pocit byť mnou, je identitcký celý život. Jednoducho necítim rod (gender), nie som muž, nie som žena. Nepoznám, aké to je cítiť v sebe identitu, že „som žena“ či „som muž“. Keby na mňa nečíhalo nebezpečie, že by na mňa niekto zaútočil fyzicky alebo verbálne kvôli tomu, ako sa oblečiem, tak ma ani nenapadne riešiť rodovú identitu. Ja s ňou nemám spojenú žiadnu dysmorfiu alebo dysfóriu. Ja sa cítím, ako sa cítim.

Kebyže nečelím diskriminácii alebo nebezpečenstvu v súvislosti s tým, ako vyzerám, tak sa nestretnem so žiadnym konfliktom a môžem si žiť svoj život. Pre mňa rodová identita nie je téma, ale pre obecné okolie je, hlavne ak viditeľne vyzerám rodovo nekonformne. Čelím tak šikane či verbálnym až fyzickým útokom. Je dôležité o trans* ľuďoch hovoriť, normalizovať tému rodovej identity a edukovať spoločnosť, aby sme minimalizovali transfóbiu, útoky a diskrimináciu, ktorým trans* ľudia čelia.

* (transrodovú identitu v tomto kontexte definujeme ako akúkoľvek inú
identitu než cisrodovú, t.j. tú identitu, ktorú má človek prisúdenú poďla vonkajších genitálií pri narodení a u cisrodových ľudí je často zamieňaná s pojmom „pohlavie“)

Vyštudoval si biochémiu. Prečo práve tento obor?

Lebo si myslím, že som produktom postsocialistického edukačného systému a Slovenskej republiky, kde ak sa v skorom veku nepripravíš na to, že chceš robiť umelecký obor, tak je príliš neskoro. Prírodné vedy mi vždy išli a fascinovali ma.

A keďže už bolo neskoro na veci, ktoré by ma reálne zaujímali, dal som na bratovu radu a vyštudoval biochémiu. Radil mi, že s biochémoiou sa dokážem zamestnať, mať stabilný plat a venovať sa neskôr umeniu ako „hobby“. Tvrdil, že zároveň nebudem robiť prácu, ktorú nenávidím, čo sa mýlil. Ľutujem to, ale z rôznych uhlov pohľadu to štúdium bolo aj obohacujúce.

Svoje znalosti z biochémie uplatňuješ na svojom YouTube kanále o kozmetike. Ako vznikol nápad publikovať videá o skin-care?

Dôvod, prečo to robím, je, že sa chcem finančne osamostatniť. Môj naivný cieľ bol tvoriť tieto videá menej ako 5 dní v týždni a zbytok využiť na produkciu hudby, čo je môj reálny cieľ. A toto voľno nedokážem získať, pokiaľ mám priemerné zamestnanie. Takže moja stratégia bola tvoriť tak akurát pár videí, aby som bol finančne nezávislý a zároveň mal voľný čas. Dnes ale vidím, že to je naivné a pravdepodobne mi táto skincare práca zaberie oveľa viac času ako moje zamestanie.

Neviem, prečo ma napadlo založiť YouTube kanál Fipah SKIN tento január 2021 a prečo práve pre český a slovenský trh. Toto prostredie je pre mňa traumatizujúce, nechcem tu žiť, necítim, že sem patrím. Celý život sa či už na Slovensku alebo v Česku stretávam s nebezpečenstvom a odsúdením. Samozrejme, je tu veľa skvelých ľudí, ktorí ma
podporujú, ale majoritne pre mňa tie krajiny nie sú bezpečné a príjemné.

Ale raz večer ma nejak napadlo, že sa tu šíri veľa bludov a mýtov o kozmetike a ja ju predsa veľa študujem vo voľnom čase. Je ľahké osloviť ľudí, ktorí sa zaujímajú o kozmetiku, je pre mňa ľahšie na tomto poli uspieť a získať sledovanosť a istú autoritu na túto tému než uspieť s hudbou. No teraz spochybňujem moju voľbu videí v slovenčine, keď jedno video mi zaberie aj 60 hodín práce a tá energia, ktorú by som vložil do videa v angličtine, by mohla osloviť širšie anglicky hovoriace publikum na YouTube. Intenzívne sa zamýšľam nad tým, či prejdem na tvorbu videí v angličtine a či práca strávená nad videami v slovenčine vyšla nazmar. Ale rozhodne ma to veľa naučilo.

(Fipah sa rozvášnil na tému kozmetika, ako sa snaží vo svojich videách vysvetliť, že stačí si na večernú skin care rutinu nájsť pár produktov, ktorým zostaneš verný a zvyšok času venovať na niečo iné ako hobby či čas s rodinou. Aj keď podľa jeho slov chápe aj tých, ktorí majú radosť zo skúšania a stáleho nakupovania nových kozmetických prípravkov a tak sa majú viac menej stále na čo tešiť.)

Dotkol si sa toho, že nechceš žiť v Česku. Necítiš sa v Česku a na Slovensku bezpečne a prijímaný?

Nie, necítím. Nemôžem vyzerať rodovo nekonformne, aby ma ľudia brali a nečelil som nebezpečiu. To znamená, že musím vyzerať v nejakých medziach toho, ako sa typicky oblieka muž, čo pre mňa nie je príjemné. Sám si volím, že budem vyzerať cca bežne a podľa očakávaní. Uprednostňujem to v ČR pred mojou autenticitou a vnímam, že toto rozhodnutie je pre moje mentálne zdravie lepšie, ako byť sám sebou a byť vystavený konštantnému nebezpečiu, šikanovaniu, verbálnym útokom či nenávistným a nepríjemným pohľadom.

Ten strach z odozvy na tvoj vzhľad od spoločnosti sa zakladá na nejakej tvojej skúsenosti?

Samozrejme. Na skúsenostiach, hlavne na Slovensku i v ČR. Je to permanentná šikana a transfóbia, keď vyzeráš inak, rodovo nekonformne.

Keď som aj v prostredí, ktoré ma prijíma alebo len rešpektuje, aj keď nie úplne chápe, i tak sa cítím, ako keby som obrazne povedané mal záchod na hlave len preto, že mám na sebe rodovo nekonformný outfit. Vtedy vidím, že ten človek premýšľa nad mojím zjavom a ja konštantne analyzujem, ako ma vníma – či je to výsmešné či opovrhujúce alebo len je daná osoba zo mňa zmätená. Je to pre mňa nepríjemné, rozptyľuje to moju pozornosť. V práci by to znamenalo, že sa nemôžem dobre sústrediť a bude to stresujúce. Nesiem pomyselné bremeno mojej inakosti. Pre mňa je bezpečnejšie byť chameleón, neprinášať tému rodovej inakosti. Neobliekam sa ani nefungujem, ako ja chcem, ale to pre mňa momentálne príjemnejšie a lepšie v ČR. Výhýbam sa tým konštantnému stresu a strachu.

Kde si myslíš, že je to správne miesto pre teba?

Neviem, kde je, ale môj cieľ je ísť do Štokholmu. Zdá sa mi z pohľadu bezpečia queer ľudí najviac vhodný.

Poznáš sa s inými agendrovými osobami?

Nie. Ale poznám nebinárnych ľudí.

Kde si myslíš, že bude česká a slovenská spoločnosť vo vnímaní agendrových ľudí za 10 rokov? A kde by mala byť?

Verím, že bude ďalej. Myslím, že cesta späť nie je. Progres tam vnímam aj teraz – v Česku určite väčší ako na Slovensku.

Kde bude? Neviem. Môj odhad je, že i tak sa za 10 rokov extra veľký posun neuskutoční. Predpokladám, že ľudia stále budú vnímať arodových ľudí ako tých, ktorí chcú byť zaujímaví.

Bojím sa, že bude stále prítomný posmech. Ako aj nedávno Demi Lovato oznámili, že sú nebinárnou osobou a hneď boli terčom posmechu. Ale myslím, že táto téma zaujíma skôr len malý okruh ľudí, ktorý sa snaží porozumieť, ale nie väčšinovú spoločnosť. O tom by to malo byť, aby edukácia o nás trans* ľuďoch bola už v školách, aby sa prijatie a porozumenie šírilo už medzi mladými ľuďmi, ktorí budú tvoriť ďalšiu generáciu.

Existuje otázka, na ktorú sa ťa ešte nikto v interview nespýtal, ale rád by si na ňu odpovedal?

Rád by som poukázal na privilégium cis ľudí a ich vyžadovanie konštantnej validácie od trans* ľudí. Keď si cisgender človek, tak máš privilégium v spoločnosti a keď ním nie si, tak ho nemáš. Keď si transrodová osoba, musíš sa pred cis spoločnosťou konštantne obhajovať a to až na vedeckej báze, že si legitímny/a, pretože byť cis je status quo.

Častokrát ľudia, ktorí chcú aj trans* ľudí obhájiť a chrániť, nešťastne tvrdia, že „predsa aj psychiatri, lekárska obec aj endokrinológovia povedali, že identita a pohlavie sú rôznorodé“. Akoby sme potrebovali validáciu cis „expertov“ a až tí nás legitimizovali – akoby bez nich sme nič. Naša identita nikdy nie je niečo, čo len „je“ a je to validné také, aké to je. Vždy to existuje v opozícii k argumentom a hodnoteniu väčšinovej cis spoločnosti.